Videnie je podmienené myslenie

Maurice Merleau – Ponty

 

Otvorenosť a priepustnosť vizuálnej skúsenosti  charakterizujú typ postmoderného vizuálneho jazyka, aký priniesol Martin Derner (1973) najskôr do média voľnej grafiky. Postupne rozširoval register médií o objekty, koláže, knižný objekt, fotografiu manipulovaných prvkov prírody, reliéf a ich presahy. Kontinuita autorského kódu Dernera predstavuje asociatívny pohyb výrazových prostriedkov, plný prekvapivých spojení a zvratov (subverzií) a rovnako nečakaného formálneho spracovania, v  ktorom sa často priamo sprítomňuje idea diela.

 

Fenomenologickou osou tvorby Dernera je hra v zmysle kombinátoriky, premeny a mystifikácie. Inovácie vizuálneho jazyka zakúša autor cez transmediálny prístup v intenciách znakového celku vizuálnej kultúry. Pojem umenia ako slobodnej hry zdôrazňujú viaceré pokantovské koncepcie vo filozofii či estetike. Takou je aj povaha umenia v Dernerovej tvorbe. Hra ako dialóg nečakaných spojení a ich transverzia, ale súčasne sprítomňujúca energiu tradície v čase postmediálnej doby. Derner čosi bánálno-informačné uchopí a transformuje do novej podoby, pričom tu dominuje idea zmeny významu či dokonca hodnoty. Divák tak získava novú skúsenosť, ktorá provokuje inakosť pohľadu. Pomocou znakových, symbolických a materiálových intervencií alebo ich vrstvením utvára autor dialóg – hru s pravidlami rekontextualizácie, ale aj deteritorializácie pôvodného.

 

Derner nadväzuje  na konceptuálne tendencie 60. rokov a analyticko-interpretačnú líniu umenia 70. rokov 20. storočia. Jeho jazyk tak spája vizuálnu poéziu a racionálno-ironickým konceptom, ale aj analýzou médií. Apropriácia nájdenej vizuálnej veci (a obrazu) tvorí základný mentálno-fyzický materiál jeho diel. Dôležitým je významový posun v rovine asociatívnosti alebo intervencie a paradoxného popretia pôvodného obrazu či motívu. K tomuto tvorivému princípu sa ako „bonus“ pridáva isté esenciálne „grafično“. Je to stratégia myslenia v grafickom jazyku, postupe a technológii, kedy domýšľame matricu a jej odtlačok, pričom u Dernera tieto pojmy a ich fakticita fúzujú.

 

V tvorbe autora prevažuje zdôraznená predstavivosť, ale nie tá, tendujúca k nadreálnu. Skôr iná, spájaná s paradoxmi a často aj drsnosťou nepredvídateľnej reality. Táto ideová hra sprostredkovaná vizuálnou, spočíva na otázke „ako by to mohlo dopadnúť?“ alebo „aké je to pre mňa?“ Formotvorným aspektom je tu recyklácia viditeľného s prvkami mystifikácie v zmysle spojenia reality a jej fikcie. Texty, knihy, antikvárne anonymné fotografie a tlače ho inšpirujú ako hotový (daný) typ videnia, z ktorého vytvorí iný. Takto provokuje u diváka nielen dialogickosť, ale priamo pochybovanie ako základ racionality.

 

Rozsiahly cyklus „miniatúrnych“ prác stavia autor na variabilite jazyka žánru a asociatívnosti v rámci výtvarnej techniky – „maľby“ liatím prevažne bielej farby. Nejde tu o premaľbu v ponímaní autorského gesta R. Filu, ani vymazávanie v duchu transcendentna S. Filka. Skôr  tu je afinita k tvorbe P. Bartoša alebo J. Kollera. Ich rané práce s príbuznou estetickou kvalitou riešili ale iný problém – nové pohľady na pojmy zobrazenia, obrazu, reality a podobne. Dnešná generácia už nemusí riešiť tieto konzekvencie médií. Prešla dostatočnými lekciami ich zatracovania, miešania, simulovania a nových návratov ku klasike.

 

Dernerovi nejde o akt vymazávania ako taký. Toto gesto je skôr komentárom k nájdenej všednej a anonymnej predlohe, pričom tieto tematicky triedi (podobne ako O. Laubert). Objavujú sa tu žánre portrétu, skupinový portrét s motívom rodiny, krajina, mesto, motív športu. Pre Dernera reprezentujú čosi ako archetypy pamäte. Kolektívnej, individuálnej, každodennej, vizuálnej (vysokej i masovej) kultúry. Obsahujú historické ponaučenie s poukazom na nepoučiteľnosť (symbolika otáznika, výkričníka, Madony, hviezdy a iných kultúrnych kódov). Miniatúry pracujú paralelne s fenoménom výtvarnej ilúzie a s ilúziou reality, ktorú popierajú akoby narušenou pamäťovou stopou.

 

Osobitú oblasť tvorby Dernera reprezentuje knižný objekt. S reálnou knihou pracuje reliéfno-sochárskym štýlom frézovania, ale aj segmentovania či asamblovania s cieľom využiť vrstvy textu, masu knihy s „archeologickými“ sondami do ich obsahu. Aj tu pracuje štýlom presahov médií, kedy zásahom dosahuje významovú premenu a juxtaponovanie pôvodného materiálu (a významu či zmyslu textu). Napríklad motívy otáznika a výkričníka vrstvené z knižných stránok.

 

Výstava Martina Dernera Iná kniha (práce z rokov 2006 – 2014) prináša tri vzájomne previazané, ale mediálne nezávislé oblasti tvorby autora – liate „premaľby“ nájdených fotografií, knižné objekty a reliéfy s recykláciou ich „zvyškového“ materiálu. Popri hre vizuálneho jazyka ako princípe autorovej tvorby, dominuje zámena, rekolážovanie znakových a obrazových typov s výslednou intertextualitou významu. Štýl, ktorý u Dernera nateraz prevláda, reprezentuje ľahkosť poetickej irónie, miestami s prvkami demýtizácie či dokonca sarkazmu. Táto umelecká stratégia je ale na strane pravdy ako skúsenosti, a na strane života vyjadrujúc jeho neistú povahu.

 

Alena Vrbanová, jún 2014