Rozhovor pre časopis Dotyky (2010)
(zhováral sa Richard Kitta)
1. Patríš k tým nespokojným grafikom, ktorí potrebujú väčší priestor a preto sa doň „tlačia“? Je pre teba umenie v ploche niekedy naozaj ploché? (Žeby v našich hlavách vznikali myšlienky 2D aj 3D?)
S tým označením „grafik“ sa veľmi nestotožňujem. Necítim sa byť prioritne grafikom, cítim sa byť hlavne výtvarníkom. V mojich veciach sa prejavuje grafické myslenie, ale nevenujem sa výhradne grafike. Grafika je pre mňa len technika, ktorou sa okrem iného tiež zaoberám. Keď vec – idea potrebuje byť urobená v 3D, tak hľadám možnosti ako ju tak urobiť. Netlačím veci do techniky, neznásilňujem (nezneužívam) techniku na niečo, na čo sa nehodí, ale hľadám tú najvhodnejšiu variantu. Experimentujem s viacerými možnosťami.
2. Jedny z tvojich posledných a výrazných diel sú práve knižné objekty – „objet-trouvé“. Si knihožrút? Alebo prečo to „parafrézovanie“ buchlí? Čo zvykne byť scenárom pre tvoje diela?
Knihožrút ani nie, ale knihy mám rád. Vychutnávam si ich aj ako čitateľ aj ako výtvarník – vizuálne. Ale to je práve to čo som už spomínal. S knihami som začal pracovať preto, lebo som niektoré veci potreboval urobiť práve v materiály knihy, ako objekt. Niektoré veci inak neurobíš. Ale väčšinou je to obsah či samotný názov knihy, ktorý inšpiruje. A zatiaľ ich takto vzniklo zopár, takže som sám zvedavý dokedy ma to bude baviť. Nie som typ ktorý vydrží na jednom mieste strašne dlho a hlavne sa paralelne venujem aj iným projektom.
3. Nemáš pocit, že v súčasnosti je ready-made, teda umelcom privlastnený a použitý objekt, ľahko zneužiteľný a samozrejme aj zneužívaný? Extrémne zjednodušovanie problému? Rýchlosť doby? Speed of life and death?
Speed of life and death 🙂 spomaľme please.
Máme vždy možnosť voľby a v takom rýchlom svete akým dnešný svet je, existujú aj možnosti výtvarného vyjadrovania sa prostredníctvom takej formy ako je napríklad ready-made. Preto si nemyslím, že len takáto forma výtvarného prejavu je zneužiteľná. Je to otázka kultúry jedinca – umelca. Keď si vezmeš napríklad maľbu, tak veľmi rýchlo v nej nájdeš veľkú skupinu ľudí, ktorí si z nej urobili prostitútku a doslova „vyrábajú“ otrasné veci. Preto úprimnú výpoveď cez akékoľvek médium si ja osobne vážim a cením.
4. Titulovanie, názov obrazu, sochy často dopovedáva, ale aj popiera samotné dielo. Do akej miery je pre teba ako výtvarníka dôležitý text? Alebo je viac podstatný pre diváka? Je to nevyhnutné HTML každého diela, alebo iba akási vhodná paralela, kombinácia ex-post?
Zaujímavá otázka, keďže o tejto téme sa veľmi často nerozpráva. Akoby ostávala v súkromí ateliérov. Je to už taká samozrejmá vec, že dielo má názov. Aj keď aj dielo „bez názvu“ má už vlastne názov. Ale áno, myslím si, že v dnešnej preinformovanej dobe je názov často dôležitou súčasťou diela. Mne sa stáva veľmi často, že potrebujem zadať to HTML ako vravíš. Mám to rád a zvykol som si to robiť už pri prvom nápade. Asi je to tak, že keď na niečom pracujem, tak názvy vznikajú samé od seba. Robím si pracovné názvy vecí, ktoré mením podľa toho ako sa mi práca ďalej vyvíja a ako vznikajú ďalšie. Nesnažím sa všetko dopovedať, doilustrovať, ale skôr, ak to vec potrebuje, tak ju podporiť názvom. To je ale môj osobný prístup. To však neplatí všeobecne, lebo napríklad dobrú maľbu, tak ako ju vnímam ja, si viem predstaviť aj bez názvu.
5. „Dotyk“ z roku 2008 je vzorovou ukážkou toho ako nemusí ísť o náhodné stretnutie techniky linorytu a počítačovej grafiky „na operačnom stole“. Vo výraze si sa snažil o prepojenie klasického média so súčasným, možno už tiež klasickým… Aký je tvoj názor na digitalizáciu vo výtvarnom umení?
Musím ťa poopraviť. Táto grafika nemá nič spoločné s digitálom. Priamo nadväzuje na moje materiálové spracovávanie kníh a tie robím zásadne ručne, bez použitia počítača. Pri práci na tomto linoryte som len použil tú istú metódu ako pri vyrezávaní mojich kníh. Ale chápem, že je tam zjavná podobnosť s digitálnou grafikou, lebo z mojich kníh majú ľudia tiež pocit, že ich robím pomocou počítača či nejakých strojov. Nedávno sa ma Otis Laubert pýtal, že kde si ich dávam vyrezávať a pritom si každú knihu poctivo odsedím za stolom so svojim rezacím náradím.
Digitálne technológie alebo hociktoré iné, všetko sú to len technológie. Sú to formálne prostriedky na zhmotnenie našich ideí, nápadov a ako také nás svojimi možnosťami aj obmedzujú a tak si z nich vyberáme tie, ktoré nám najviac vyhovujú. Digitalizácia je hlavným znakom našej doby, tomu sa netreba brániť, ale ani zavrhovať staršie už archaické technológie. Každá technika má svoje čaro, ale dôležité je jej správne použitie – využitie.
6. Ponorenie sa do obrazu, koncentrácia a vôbec komunikácia v umení je z istého uhla pohľadu čoraz zriedkavejším javom. Nesie obraz ešte nejaké posolstvo? Alebo sme v negatívnom zmysle iba svedkami ďalšieho ikonoklazmu?
Môj osobný názor je, že dobrý obraz vždy dokáže niesť posolstvo. To ma netrápi. Verím v dobrých výtvarníkov. Problém nie je obraz. Je to otázka, ktorá sa týka diváka a jeho vnímania konkrétneho obrazu. Keď sme vraveli o rýchlej dobe, tak to, že sa toto pýtaš je len dôsledok toho, že z tej záplavy umenia môžeme mať niekedy takýto pocit. Poznáš to, keď sa napríklad pri rýchlej chôdzi mestom na chvíľu zastavíš? Odrazu lepšie vnímaš svet okolo seba, vieš sa lepšie vžiť do situácií ktoré pozoruješ. Tak je to aj s obrazom.
7. Aké má podľa teba postavenie „banalita“ (či už témou alebo spracovaním) v súčasnej grafike? Niektoré z tvojich grafík pripomínajú reklamný plagát… K čomu pozývaš diváka?
To vieš, aj banalita má nárok na život. Veď veľké myšlienky nevravíme každý deň. Niekedy žijeme úplne prozaické – banálne situácie a tie sú tiež hodné pozornosti. A z tohto pohľadu sú pre mňa veľké aj banálne veci. Občas máme chuť aj zavtipkovať.
8. Existujú teda ešte nejaké hranice, parcely, ploty v umení?
Hranice či mantinely si vytvárajú ľudia sami, takže existujú, ale každý ich máme iné. Teda aj každý výtvarník ich má a potrebuje ich. Potrebuje ich práve na to, aby ich mohol posúvať. Musíme si ich vytvárať – dočasné, pohyblivé, aby sme mali dobrý pocit, že sme dokázali nejaký priestor ohmatať, vyplniť a aby sme ich potom mohli prekračovať, posúvať. Hranice v umení sú teda len osobné, ale myslím si, že v samotnom umení hranice neexistujú.
9. Sympatické je, že vychádzaš aj z tradičných grafických techník… Si kontinuálny umelec? Nadväzuješ nejakým spôsobom na tvorbu starších kolegov? Dnes je totiž bežnou praxou tvoriť nič z ničoho, v akomsi „prevrátenom vákuu“. Na druhej strane jedným zo znakov kreativity je aj určitá nepredvídateľnosť, non-konformita…(?)
Snažím sa ísť svojou vlastnou cestou a mapovať svoj terén. Napriek tomu si myslím, že každý na niečo – niekoho nadväzuje. Vždy z niečoho vychádzame, niečo nás inšpiruje, ale naša prirodzená výtvarnícka vlastnosť je snaha sa vymedziť od našich vzorov a ostať originálom. Ak sa na to pozriem z tohto uhlu pohľadu, tak som kontinuálny umelec. Vo svojej tvorbe sa tiež snažím pracovať kontinuálne. Keď som bol mladší, mal som pocit, že som najoriginálnejší na svete 🙂 , ale dnes, keď moja suma poznania je o niečo väčšia ako predtým, tak si uvedomujem práve túto kontinuitu, ktorú máš asi na mysli.
10. Si pedagógom v Ateliéri grafiky na Fakulte výtvarných umení AU v Banskej Bystrici. Čo je na učiteľovaní najzaujímavejšie? Nevadí ti, že venuješ viac času tvorbe iných?
Keď sa venujem tvorbe iných, tak sa zákonite venujem aj sebe, lebo to čo poviem študentovi vychádza z mojich vlastných skúseností. Nehovorím im niečo, čomu sám neverím a čo nemám overené praxou. Keď s nimi hovorím o tvorbe, kultivujem zároveň aj sám seba. Takže práca s mladšími „budúcimi kolegami“ ma baví aj preto, že musím nahlas formulovať to, čo si normálne človek necháva pre seba. Niekedy práve študenti a hlavne tí talentovaní ma privedú na iné, nové myšlienky. Ja beriem študentov ako svojich budúcich kolegov a niektorí už nimi aj sú.
11. O čom momentálne rozmýšľaš? Na čom momentálne pracuješ?
V apríli som otváral svoju samostatnú výstavu tu v Bratislave v Galérii Cypriána Majerníka, ktorú kurátorovala Alena Vrbanová pod názvom „Žánre“ a minulý týždeň som sa vrátil z Porta, kde som bol otvoriť svoju ďalšiu samostatnú výstavu pod názvom „Žiletkou“. V súčasnosti pracujem na už dlhšie rozpracovanom cykle vecí, ktoré pracovne volám „komentáre“. Komentujem rôznymi spôsobmi privlastnenú realitu cez rôzny obrazový materiál. Najbližšie pripravujem ďalšie malé objekty na výstavu Socha a objekt. Popri svojej tvorbe sa ešte venujem grafickému dizajnu a pre produkčnú spoločnosť Artileria sa graficky podieľam na príprave DVD k filmu Osadné, ktorý táto spoločnosť vyrobila. Súbežne s týmto projektom pracujeme spolu s Ivanou Laučíkovou na novom a zároveň prvom slovenskom odbornom časopise o animovanom filme s názvom „Homofelix“, ktorého grafické riešenie je v mojej réžii. Ten by mal byť hotový v júli tohto roku.
12. Čo núti umelca vystavovať? Kto núti teba? Je v dobe internetu rozumné, ekologické a vôbec slušné ísť do kamennej galérie a pozrieť si výstavu za 1,- €?
Výtvarné umenie je na pozeranie ako stvorené a preto je dobré, aby to čo vytvoríme niekto videl a na to sa samozrejme dá využiť aj priestor internetu. Nie všetko je však prezentovateľné na internete. Väčšinou plní len informatívnu úlohu, no pre niektoré projekty je práve internetový priestor ako stvorený. Je veľa projektov ktoré internet využívajú na maximum a ktoré nemajú šancu byť odprezentované v klasickej kamennej galérii.
Ja to vnímam veľmi slobodne, nemám vôbec výhrady k internetu. Je tu a je perfektný. Napriek tomu vždy odporúčam zájsť do galérie, zažiť umenie naživo a využiť možnosť sa ho aj „dotknúť“.
Za rozhovor ďakuje Richard Kitta