Exhibitions

Ide o stoličky/It’s chairs (2024)
Skupinová výstava/Group exhibition
Organizátor/Organizer: Liptovská galéria P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. Miesto: Múzeum liptovskej dediny v Pribyline. Spolupráca: Liptovské múzeum
Trvanie výstavy/Duration: 1. 7. – 30. 9. 2024

Kurátorka/Curator:

Jana Babušiaková

Vystavujúci autori/Exhibited authors:

Anton Čierny,

Martin Derner,

Ľudmila Hubová Machová,

Peter Ilčík,

Marek Kvetan,

Denisa Slavkovská,

Lucia Veselá,

Gabriela Zigová

 

 

Môžu byť luxusné i jednoduché, historické i moderné. Sedíme na nich takmer každý deň doma, v práci či v škole alebo aj na záhradnej párty. Stolička je tu s nami už dlho, mení sa spolu s človekom, dobou a spoločenským postavením. Prispôsobuje sa nášmu telu, ale nezriedka mení aj nás vo fyzickom i metaforickom slova zmysle.

Výstava "Ide o stoličky" je vstupom súčasného umenia do priestorov parížovskej kúrie v Múzeu Liptovskej dediny v skanzene Pribylina. V spolupráci s Liptovskou galériou P.M.Bohúňa sa už po niekoľkýkrát táto historická expozícia počas letných mesiacov dostáva do kontaktu s výtvarnými dielami, vzniknutými len nedávno. Keď sa stretnú také kontrasty, často sa uvažuje hlavne o odlišnostiach, no ja sa pri príprave výstavy snažím zameriavať na to, najmä na to, čo majú spoločné. Tentoraz sa hľadanie prienikov medzi starým a novým zameralo na jeden konkrétny druh nábytku – na stoličku.

V nábytkovej expozícii parížovskej kúrie možno nájsť niekoľko zostáv stoličiek v historických štýloch. Odkedy ľudia prestali sedieť výhradne na zemi, vzniklo v každej kultúre množstvo typov stoličiek rôznych druhov, pre veľa rôznych účelov. Keď si dnes sadneme na stoličku, môžeme uvažovať o tom, ako sa prostredníctvom nej spájame s celou doterajšou civilizáciou: bohatými aj chudobnými, ktorí využívajú ich oporu, keď sú unavení. Stoličky sú to čo nás spája, ale nezriedka aj to, čo nás rozdeľuje. V metaforickej rovine sa totiž so stoličkou často operuje ako so synonymom moci, teplým miestom, ktoré niekto chce získať, alebo ak oň prichádza, hovoríme, že sa pod ním trasie stolička. Názov výstavy preto odkazuje na tento metaforický význam stoličky, ale zároveň je jednoduchým vysvetlením toho, čo na výstave nájdete.

Vybrané diela súčasných slovenských vizuálnych umelcov a umelkýň pracujú so stoličkou, pričom volia rozličné prístupy k nej a zaujímajú ich tiež rôznorodé témy. Stolička u nich však nikdy netvorí doplnok, ale hlavnú úlohu v maľbe, kresbe, multimédiách či objekte. Výstava prezentuje posun v uvažovaní o týchto predmetoch z roviny úžitkového umenia či designu do súčasného umenia a predstavuje rôzne umelecké stratégie, pracujúce so stoličkou ako významným fenoménom minulosti i súčasnosti. Ide o rad funkcií, ktoré nám ponúka, ale aj o množstvo významov, ktorý tento kus nábytku evokuje. Jej rozhojdaním či “rozviklaním” možno naznačiť nestabilitu, ako predvádza Gabriela Zigová vo svojej performancii, kde vstupuje na stoličku, chvíľu na nej balansuje a potom padá. Keď sa zameriame na ergonomický tvar stoličky, zistíme niečo o vzťahu medzi telom a predmetom ako Denisa Slavkovská vo svojich kresbách. Drevo, z ktorého boli stoličky tradične vyrábané, je tiež živou hmotou, ktorú sme vyňali z prostredia lesa. V momente, keď ju do nej vrátime, stane sa postupne opäť jeho súčasťou, ako ukazujú diela Ľudmily Hubovej Machovej.

A aj taký obyčajný predmet ako je stolička dokáže odhaliť vzťahy medzi ľuďmi - môže byť symbolom moci a kariérneho postupu ako v objekte Mareka Kvetana i nástrojom disciplíny a poriadku v učebnom procese ako u Petra Ilčíka. Alebo sa zlomená noha „riaditeľskej“ stoličky na fotografiách Gabriely Zigovej môže stať personifikáciou dočasnosti vysokých postov. Vo dvojici sa na obraze Lucie Veselejstolička naopak stáva archetypom dialógu a komunikácie a ťažkostí, ktoré v nich niekedy máme. Komplikované domáce situácie možno čítať v naplocho rozložených či „rozpadávajúcich“ sa bytových stoličkách Martina Dernera. Obyčajná plastová záhradná stolička je zase azda najlepším príkladom lacného spotrebného tovaru. V performance Antona Čierneho zvádza boj s pevnou „dlhovekou“ kaplnkou, ktorá tu môže stáť ešte dlho po nej.

Stoličky sa do umeleckej tvorby dostávajú i preto, lebo ich máme stále na očiach. Autori a autorky často pracujú s tým, čo ich v živote bezprostredne obklopuje, preto v dielach môžete odhaliť známe druhy bežných stoličiek z našej nedávnej minulosti (druhá polovica 20. storočia a prvá dekáda 21. storočia). Posúvajú tak historickú optiku nábytkovej expozície, dopĺňajú ju o nové kontexty a možno aj spomienky a skúsenosti, ktoré sme my sami s podobnými stoličkami sami mali.

 

Jana Babušiaková