Samostatná autorská výstava/Solo exhibition
11. 10. - 4. 11. 2012
Galéria 19, Bratislava, Slovakia
See also Gallery G19
Otvorenosť a priepustnosť vizuálnej skúsenosti charakterizujú typ postmoderného vizuálneho jazyka, aký priniesol Martin Derner (*1973) najskôr do média voľnej grafky. Postupne rozširoval register médií o objekty, koláže, knižný objekt, fotografu manipulovaných prvkov prírody, reliéf a ich presahy. Kontinuita autorského kódu Dernera predstavuje asociatívny pohyb výrazových prostriedkov, plný prekvapivých spojení a zvratov (subverzií) a rovnako nečakaného formálneho spracovania, v ktorom sa častopriamo sprítomňuje idea diela. Fenomenologickou osou tvorby Dernera je hra v zmysle kombinátoriky, premeny a mystifkácie. Inovácie vizuálneho jazyka zakúša autor cez transmediálny prístup v intenciách znakového celku vizuálnej kultúry. Pojem umenia ako slobodnej hry zdôrazňujú viaceré pokantovské koncepcie vo flozofi či estetike. Takou je aj povaha umeniav Dernerovej tvorbe. Hra ako dialóg nečakaných spojení a ich transverzia, ale súčasne sprítomňujúca energiu tradície v čase postmediálnej doby. Derner čosi bánálno-informačné uchopí a transformuje do novej podoby, pričom tu dominuje idea zmeny významu či dokonca hodnoty. Divák tak získava novú skúsenosť, ktorá provokuje inakosť pohľadu. Pomocou znakových, sym-bolických a materiálových intervencií alebo ich vrstvením utvára autor dialóg – hru s pravidlami rekontextualizácie, ale aj deteritorializácie pôvodného. Derner nadväzuje na konceptuálne tendencie 60. rokov a analyticko-interpretačnú líniu umenia 70. rokov 20. storočia. Jeho jazyk tak spája vizuálnu poéziu s racionálno-ironickým konceptom, ale aj analýzou médií. Apropriácia nájdenej vizuálnej veci (a obrazu) tvorí základný mentálno-fyzický materiál jeho diel. Dôležitým je významový posun v rovine asociatívnosti alebo intervencie a paradoxného popretia pôvodného obrazu či motívu. K tomuto tvorivému princípu sa ako „bonus“ pridáva isté esenciálne „grafčno“. Je to stratégia myslenia v grafckom jazyku, postupe a technológii, kedy domýšľame matricu a jej odtlačok, pričom u Dernera tieto pojmy a ich fakticita fúzujú. V tvorbe autora prevažuje zdôraznená predstavivosť, ale nie tá, tendujúca k nadreálnu. Skôr iná, spájaná s paradoxmi a často aj drsnosťou nepredvídateľnej reality. Táto ideová hra sprostredkovaná vizuálnou, spočíva na otázke „ako by to mohlo dopadnúť?“, alebo „aké je to pre mňa?“ Formotvorným aspektom je tu recyklácia viditeľného s prvkami mystifkácie v zmysle spojenia realitya jej fkcie. Texty, knihy, antikvárne anonymné fotografe a tlače ho inšpirujú ako hotový (daný) typ videnia, z ktorého vytvorí iný. Takto provokuje u diváka nielen dialogickosť, ale priamo pochybovanie ako základ racionality. Rozsiahly cyklus „miniatúrnych“ prác stavia autor na variabilite jazyka žánru a asociatívnosti v rámci výtvarnej techniky „maľby“ liatím prevažne bielej farby. Nejde tu o premaľbu v ponímaní autorského gesta R. Filu, ani vymazávanie v duchu transcendentna S. Filka. Skôr tu je afinita k tvorbe P. Bartoša alebo J. Kollera. Ich rané práce s príbuznou estetickou kvalitou riešili ale iný problém – nové pohľady na pojmy zobrazenia, obrazu, reality a podobne. Dnešná generácia už nemusí riešiť tieto konzekvencie médií. Prešla dostatoč-nými lekciami ich zatracovania, miešania, simulovania a nových návratov ku klasike. Dernerovi nejde o akt vymazávania ako taký. Toto gesto je skôr komentárom k nájdenej všednej a anonymnej predlohe, pričomtieto tematicky triedi (podobne ako O. Laubert). Objavujú sa tu žánre portrétu, skupinový portrét s motívom rodiny, krajina, mesto, motív športu. Pre Dernera reprezentujú čosi ako archetypy pamäti. Kolektívnej, individuálnej, každodennej, vizuálnej (vysokej i masovej) kultúry. Obsahujú historické ponaučenie s poukazom na nepoučiteľnosť (symbolika otáznika, výkričníka, Madony, hviezdy a iných kultúrnych kódov). Miniatúry pracujú paralelne s fenoménom výtvarnej ilúzie a s ilúziou reality, ktorúpopierajú akoby narušenou pamäťovou stopou. Osobitú oblasť tvorby Dernera reprezentuje knižný objekt. S reálnou knihou pracuje reliéfno-sochárskym štýlom frézovania, ale aj segmentovania či asamblovania s cieľom využiť vrstvy textu, masu knihys „archeologickými“ sondami do ich obsahu. Aj tu pracuje štýlom presahov médií, kedy zásahom dosahuje významovú premenu a juxtaponovanie pôvodného materiálu (a významu či zmyslu textu). Napríklad motívy otáznika a výkričníka vrstvené z knižných stránok. Výstava Martina Dernera Miniatúry (práce z rokov 2009 – 2012) prináša tri vzájomne previazané, ale mediálne nezávislé oblasti tvorby autora – liate „premaľby“ nájdených fotografí, knižné objekty a reliéfy s recykláciou ich „zvyškového“ materiálu.Popri hre vizuálneho jazyka ako princípe autorovej tvorby, dominuje zámena, rekolážovanie znakových a obrazových typovs výslednou intertextualitou významu. Štýl, ktorý u Dernera nateraz prevláda, reprezentuje ľahkosť poetickej irónie, miestami s prvkami demýtizácie či dokonca sarkazmu. Táto umelecká stratégia je ale na strane pravdy ako skúsenosti, a na strane života vyjadrujúc jeho neistú povahu.
Alena Vrbanová, október 2012